Vábivé úskalia antiutópií

Tento článok je voľným pokračovaním úvah o utópiách z minulého roka. Medzitým som prečítal pár antiutopických románov i poviedok, ktoré vo mne inšpirovali nasledovné zamyslenie.

S antiutópiami sa roztrhlo vrece. Knižné ságy nasledované filmovými adaptáciami, to všetko zabalené do young adult hávu a servírované súčasnej znechutenej a znudenej mládeži. Niet sa veľmi čomu čudovať. Časy sa zmenili.

Predovšetkým scifi stratila na antiutópie monopol. Varovania pred tým, ako sa naša civilizácia môže zvrhnúť na menej humánne formy riadenia spoločnosti, sa stali štandardnou súčasťou (alternatívnej) politiky. Tá ich prevzala z popkultúry. A keď si ich predtým popkultúra požičiavala zo scifi, olúpala ich až na dreň. Zostala len schéma: my, jednotlivci, rebeli a spochybňovači, sme tí dobrí; systémy, autority, konvenčné masy, tí všetci sú zlí.

Tento schematizmus splošťuje myslenie i chápanie sveta. Dáva neopodstatnený pocit, že buriči majú pravdu už len preto, že spochybňujú otrepané pravdy a búria sa proti establišmentu, od triednej učiteľky až po amerického prezidenta. V ich očiach je vonkajší svet nastavený jednoducho – chce ich ovládnuť alebo zničiť. Iný dôvod na existenciu nemá.

Na tomto princípe je postavená kopa moderných antiutópií (a nielen tých tínedžerských). Autor pozbiera zo súčasného sveta zopár negatívnych javov, ktoré mu najviac pijú krv, a zveličí ich do obludných rozmerov, aby ukázal ich zvrátenosť. Zvyšok vytvoreného sveta plní úlohu barličiek tejto konštrukcie, pričom sa zameriava na vzhľad a prvoplánovú efektnosť. Spoločnosti takýchto svetov sa zvyčajne umelo delia na kasty podľa nejakého jednoduchého triediaceho kritéria a čistota kást je v prípade potreby udržiavaná aj násilím.

Čo tomu chýba? Predovšetkým logika. Žiadny, ani ten najdiabolskejší režim dlhodobo neprežije bez podpory značnej časti svojich občanov. Lenže ľudia nebudú podporovať systém, ktorý sa podľa nich chová nespravodlivo (nech už si pod slovom spravodlivosť predstavujú čokoľvek) a ktorý predstavuje hrozbu pre nich samých. Vlády, ktoré by napríklad losovali občanov pre účasť na vražedných hrách alebo ktoré by na základe testov (vyhodnocovaných zase len vládou) diskriminovali ľudí, skrachujú už v zárodku. Umelé a schematické použitie hesla „rozdeľuj a panuj“ nedáva logický zmysel.

Logika je iba nevyhnutným predpokladom dôveryhodnosti, nie však postačujúcim. To, čo robí antiutópiu výnimočnou, sú sympatie tvorcu. Autor by mal svetu, ktorý vytvára, rozumieť, mal by ho chápať, mal by ho istým spôsobom milovať, bez ohľadu na to, za aký zlý ho považuje. Pre účinnosť príbehu sú črty, s ktorými autor sympatizuje, niekedy dôležitejšie, ako tie, ktoré neznáša (a mieni pranierovať). Na kvalite románu 1984 má značný podiel fakt, že Orwell bol socialista.

Ostatne, rovnaký prístup by mal autor uplatniť ku všetkým súčastiam príbehu. Mal by milovať svoje postavy, jedno či kladné alebo záporné. Táto láska mu otvorí oči a dovolí, aby uvidel, čo je v nich naozaj dobré i zlé. S touto láskou uvoľní zovretie pästí a vypustí z nich nitky, ktorými hrdinov vlečie príbehom podľa svojich zámerov. Postavy by mali žiť slobodne, konať a rozhodovať sa samy za seba. Dobrý autor by mal tomu rozumieť. Je ich stvoriteľom, sudcom i vykupiteľom.