Finalisti Martinus Ceny Fantázie 2015

[Ash]

Michal Brat: Oceľové oči

Príjemný, chutný a voňavý prvý chod tohoročného finále. V pomerne skromnom rozsahu (možno povedať "lokálnom" v tom najlepšom zmysle slova) podáva autor scifi správu o predapokalyptickej budúcnosti. Primerane pochmúrnu, aby vyvolala v čitateľovi zimomriavky, a primerane neurčitú, aby ho nechala na pochybách, aké by malo byť správne rozhodnutie.

Poviedka je ukážkovým príkladom, ako z pomerne jednoduchého deja vydolovať maximum príbehu. Hoci text rozpráva o pár hodinách života jednej postavy, v pozadí stojí osud ľudstva, nehybný a hrozivý. Dozvieme sa o desaťročiach histórie a odkryje sa nám budúcnosť, ktorá časy minulé osvetlí v novom uhle.
Všetko umenie stojí a padá na detailoch, podrobnostiach, drobných kúskoch sveta, ktorými sa spolu s hlavným hrdinom prehrýzame. Netreba mať do dokonalosti premyslený a vystavaný svet. Stačí ho načrtnúť pár pevnými a istými ťahmi štetcom, ktoré mu dodajú živosť a hĺbku.

Samozrejme si neodpustím podrypnutie. Určite by sa v texte dalo vyškrtať zopár zbytočných postáv (prvá na rane je scéna so strážcami) a sem-tam rozprúdiť tempo.
Oceľové oči sú taký kúl termín, že si ich vyslúžil nielen hlavný hrdina, ale dostali sa aj do názvu. Napriek tomu v príbehu fungujú len ako tuning auta, poskytujú pekné obrázky v hlavách čitateľov. Dej nijako neposúvajú a dali by sa nahradiť hocijakou inou formou vytvorenia skupinovej sociálnej vylúčenosti. Zaslúžili by vstúpiť do stredu príbehu. Mohli by byť trebárs zapríčinené Posolstvom rovnako ako zjavovanie slov, alebo by sa stali kľúčom, ktorý hrdinovi odomkne bránu k poznaniu tajomstva.

Hoci sa záver príbehu tvári jednoznačne, predsa vo mne zostal hlodať červík pochybností. Odkiaľ mali odosielatelia Posolstva toľko vedomostí o ľudstve (viac než sami ľudia), že mu dokázali poslať správu spôsobom, ktorý je silne závislý od fungovania ľudského mozgu a psychiky? Boli v Posolstve uvedené konkrétne časové údaje, kedy má udalosť v ňom spomínaná nastať? Ak Posolstvo putovalo z diaľav neznámeho a cudzieho vesmíru, mohlo mu to trvať stovky a tisícky rokov, takže nie je jasné, nakoľko sú informácie hodnoverné. Dá sa spoľahnúť na pravdivosť správy, ktorá sa posúva šepkanou poštou? Všetky tieto (a mnohé ďalšie) nápady a pochybnosti však poviedku skôr dopĺňajú a vylepšujú, než by ju spochybňovali.

Záverečné rozhodnutie hlavnej postavy je napriek všetkým pochybám (či vďaka nim) ľudské a pochopiteľné. A pre mňa osobne i povzbudzujúce.

[Ash]

Ladislav Dubravský: Búrka

Horor. Školský horor. Iracionálny školský horor. To všetko sú komplimenty. Teda mohli by to byť komplimenty, keby sa bolo čoho báť.

Lenže démonom posadnutý pedagóg (či pedagogikou posadnutý démon?) je v oboch svojich stelesneniach akýsi nemohúci. Ako učiteľ sa zmôže na písomku a monotónne deklamovanie učiva, ako démon sa uspokojí s 3D zvukovými efektami v tme zadebnenej učebne. Väčšinu hororu zabezpečujú žiaci tým, akí sú zo svojho učiteľa predposraní. Dosť divné v dnešnej dobe, keď skôr učitelia sú tí, čo ťahajú za kratší koniec, a žiaci viac ignorujú disciplínu, než ju dodržiavajú.

Chýba tu konflikt, stret, boj za niečo či proti niekomu. Úvodná časť vyučovania mi dokonca pripomenula pamätnú hodinu zemepisu zo Žarnayovho Tajomstva dračej steny, ale tam boli protihráči jasní. Tu je to skôr únik pred (ne)prirodzeným živlom, ku ktorému sa dokonca ponúka zbabelá racionalizácia v podobe otravy plynom.

Poviedka je etudou ako zo psychologických experimentov, v ktorých je overovaná konformnosť testovaných subjektov - teda ľudsky povedané, nakoľko sú jedinci schopní ísť proti prúdu väčšinových názorov. Napríklad skupina ľudí v miestnosti sleduje prednášku, spod dverí sa začne valiť dym, no všetci okrem jedného testovaného nebožiaka sú dohodnutí, že si to nebudú všímať. Ten neborák má na výber, či bude ignorovať dymovú hrozbu spolu s ostatnými, alebo prelomí putá ich nepochopiteľnej ignorancie a nejako zareaguje. Väčšina tých, čo absolvovali takýto test, si vybrala vytie s vlkmi. Hlavnej postave slúži ku cti aspoň to, že proti prúdu zopár temp urobil.

Príchuť Kinga je v príbehu zjavná, aj s jeho vecnosťou (až suchosťou). Verím, že si poviedka nájde svojich fanúšikov, u mňa príliš nezabrala. Jednak hororom príliš nefandím a takisto ma dosť často vyrušovala štylistická hrboľatosť.

[una]

A pre tých z nás, čo majú radi čísla by si mohol ešte pridať tvoje hodnotenie v tvare n/10

[Ash]

Ahoj Una!

Nemôžem dávať čísla, keď som ešte nečítal ostatné poviedky. Mohlo by sa stať, že by som zle nastavil latku a pri niektorej z ďalších poviedok musel vyjsť mimo rozsahu (smerom hore či dole). A hoci sa to nezdá, sú pre mňa čísla menej podstatné než slová. Najmä v príbehoch.

[Ash]

Janko Iša: Kladivák

Čo napísať k poviedke, ktorá sa v mantineloch drsného superhrdinovského trileru blíži k dokonalosti? Špinavý hrdina s kladivovou rukou, hlasom chrapľavým od cigariet a chlastu a chápavou clivotou v očiach, barmani (neočakávaný Zdenko potešil) a šľapky, z ktorých jedna je tá vyvolená. Okolo toho podnikatelia, zlodeji a mafiáni, väčšinou v multibalení tri v jednom, fízli a nájomní zabijaci. Superhrdinskosť a fantastický prvok zabezpečujú neveľmi vysvetlené (veď načo?) kyborgovské modifikácie postáv. Kulisy postavené z temnej alternatívnej Bratislavy, Pressburgom zvanej.

To všetko v ľahko čitateľnom šaláte. Fašírka sladkobôľneho príbehu lásky vložená do žemle krvavých ruvačiek, z ktorej husto padajú odrobinky mŕtvol. Literárna verzia hamburgeru, stávka na istotu, ktorá neprináša gurmánske prekvapenia (kladné či záporné), ale ponúka garanciu šťavnatej mäsovej chuti. Uživati u obroku!

[Ash]

Adam Máčaj: Ľudskosť v monštre

Nemám rád filmy "podľa skutočnej udalosti". Buď opisujú to, čo sa stalo, realisticky, a tým pádom sú nudné, alebo si dejiny upravujú a tým vlastne klamú. Na zobrazenie histórie by mali slúžiť dokumentárne filmy, hoci ani im sa skresľovanie nevyhýba.

Druhá svetová vojna a holokaust sú široko rozpitvané témy. Poviedka sa venuje jednej z najťažších epizód poľských dejín: roztrhnutiu krajiny a jej pohlteniu Nemeckom a Sovietskym zväzom. Koncentračné tábory na podrobenom území, vnútorný odboj, varšavské povstanie aj povojnová nadvláda sovietskych komunistov. Reportážna forma rozprávania v prvej osobe a prítomnom čase sa hodí k "docutainmentu", umožňuje vtiahnuť čitateľa do deja a dáva pocit bezprostredného vnímania ľudských osudov.

Hlavná postava je upír, nezraniteľný ľudskými zbraňami, bojujúci za Poľsko proti nacistom priamo v Osvienčime, potom v poľskej povstaleckej armáde a po vojne proti Sovietom. Volá sa Vitold Pilecki. Je to meno jedného z najväčších skutočných hrdinov Poľska v druhej svetovej vojne i po nej. Text popisuje jeho snahu o informovanie sveta o osvienčimskom vraždení a ukrutnostiach, pričom sa príliš neodchyľuje od reálnych faktov (okrem neprirodzených upírích schopností, samozrejme).

Táto v podstate kozmetická úprava histórie ponúka šancu priblížiť a precítiť situácie, v ktorých ľudia nemali šancu prežiť. Vrátane plynových komôr. Na druhej strane zväzuje príbehu krídla, uberá z napätia i skutočného hrdinstva - ak je raz upír nezraniteľný, ťažko sa je oňho báť, dá sa ho len sledovať ako komiksového superhrdinu.

No najproblematickejšie sú hrdinove motivácie. Odkiaľ sa v ňom tá ľudskosť nabrala? Prečo by mal súcitiť so zdrojom svojej výživy, kde nabral národné cítenie? Je takisto vrah ako nacistickí alebo komunistickí katani, akurát má na zabíjanie iný dôvod. Motivácie si zaslúžili podstatne hlbší ponor, než sa v texte podarilo.

Navyše využitie skutočného ľudského osudu na takýto poviedkový príbeh je tak trochu devalváciou hrdinstva reálneho človeka Vitolda Pileckého.

[abcdefg...]

Ten posledný odstavec,ktorý si napísal je vec ktorá mi na celom tomto pribehu vadila najviac...

[adammacaj]

Vďaka za podnetnú a vecnú kritiku, určite mi dala mnoho námetov na premýšľanie.
Čo sa týka toho posledného odstavca, jeho neuveriteľné činy boli pre mňa inšpiráciou k podaniu jeho, podľa mňa verejnosti neznámeho, príbehu z pohľadu vymykajúceho sa bežnej histórii a realite. Ak som jeho obetavosť pochoval pod nezlomnosťou nečloveka, nespravil som to s úmyslom znehodnotiť jeho odkaz. Ak to tak cítite, určite to nebolo mojím zámerom.

[Ash]

Ahoj Adam,

určite ťa nemienim obviňovať zo zlých úmyslov. Literatúra vo všeobecnosti a fantastika zvlášť je rozprávanie príbehov z vlastných vesmírov, pričom tie vesmíry sa viac či menej podobajú tomu nášmu. Akonáhle autor svoj vesmír vystavia paralelne k nášmu svetu, nevyhne sa priamemu porovnávaniu, váženiu kvality jedného či druhého. A treba veľké majstrovstvo, aby z tohto merania síl vyšiel autorský svet aspoň s remízou.

Postavy si so sebou nesú následky autorových rozhodnutí. Tvoj hrdina je upír, ktorého si donútil prežiť výnimočný ľudský príbeh. A mám pocit, že sa pri tom necítil celkom vo svojej koži. Osudy človeka a upíra nemôžu byť rovnaké, pretože ich podstaty sa líšia. Ak by bol príbeh o hľadaní ľudskosti v neľudskej beštii, viac by som mu uveril. Lebo ľudské príbehy, nech sa v nich nachádzajú akékoľvek moštrá, sú nakoniec práve o nás, ľuďoch.

[William Cody]

Snáď sa môžem pridať debatou do blogu, kde sa to nikoho nedotkne.
No dal som už aj ja prvú z poviedok:). Uff, ten takmer archaický, opisný jazykový prejav mi s prostredím deja vôbec nesedel a pri tejto autorovej vete mi napadlo prečo: (Nebývam často patetický...) Docvaklo mi, že to vlastne patetické je. A k deju a príbehu? Stratil sa pri hre so slovíčkami, kulisami a pri opisoch... Niečo ako Brenkuš s Kontraktorom minulý rok... Zdeno závidím Ti ako si tam dokázal nájsť tú "myšlienku s posolstvom" a ešte vydolovať "ludský" záver..