Finalisti Ceny Fantázie 2012

[Ash]

Dnešná poviedka
Janka Javorka: CC 2.0

Dosť dlho som po prečítaní tejto poviedky rozmýšľal, ako ju uchopiť. Napokon som pochopil, že sa ma snaží klamať telom. Toto nie je scifi z budúcnosti, kde vládnu počítače a zotročujú ľudí vo svojej sieti. Nie je to ani detektívka o vyšetrovaní záhadných úmrtí.
Toto je fantasy. Toto je rozprávka o čarodejnici, ktorá sa tvári ako obyčajná pracovníčka stredného manažmentu. Čarodejnica, ktorá lapá do svojich osídiel nevinné (nie doslovne) devy a s ich pomocou chce dosiahnuť svoj zámer - "svetový mier" (alebo niečo podobne honosné a ambiciózne). Lenže keď tie devy nechápu ťažké bremeno budovania lepšieho sveta a kazia jej kúzla, tak sa im sem-tam prihodí nešťastie.
Takáto interpretácia dáva príbehu oveľa väčší zmysel. Vysvetľuje sa tým, prečo nový systém CallCentra vznikol "z ničoho", dovoľuje nám to ignorovať technické pasáže o prepájaní ľudských myslí so strojom, hrabaní sa v grafoch a tlačových zostavách, preťaženiach a výkonnosti systému. Všetky tieto detaily obsahujú nedokonalosti, ktoré kazia celkový dojem čitateľa.
Podstatné sú aury, kúzla a čary, čo ľuďom našepkávajú, že svet môže s CallCentrom fungovať lepšie, než bez neho. To je podľa mňa posolstvo príbehu - marketing a reklama sa nám neustále snaží nahovoriť, že za primeraný mesačný paušál môžeme premeniť svoj svet na rozprávku. No v centre takej rozprávky sa zvyknú vyskytovať čarodejnice, čo napriek svojej dobrej snahy skončia v peci.

[Janka Javorka]

Ďakujem, že ste si našli čas na prečítanie poviedky i na napísanie recenzie. Je to vôbec prvé hodnotenie nejakej mojej tvorby, akého sa mi kedy dostalo, ak nerátam známkovanie a hodnotenie v škole

[Ash]

Dnešná poviedka

Katarína Pivarčiová: Slovenský Stalingrad

Táto poviedka je plná šťavy. Začína sa vodou a spermou, nasledujú slzy, sliny, pot, šťava bylín, makový odvar, benzín. A medzi tým všetkým krv, krv, krv. Krv ako prostriedok zaklínania, krv ako znak utrpenia a smrti. Ľudia majú šťavu radi.
Háčik je v tom, čo v tých šťavách pláva. Historické víťazstvo slovenských povstalcov nad nacistami pri Telgárte tvorí len pozadie, diorámu príbehu. Názov poviedky k tomu tiež patrí - vznikol dávno pred jej napísaním ako propagandistické heslo a prikryl mnohé účelové výmysly a lži. Oproti nim je tento príbeh neškodnou fikciou, aj keď tým nešťastným názvom sa k nim akosi hlási.
Dej skôr pripomína Stalingrad z filmu "Nepriateľ pred bránami". Akurát súboj ostreľovačov je nahradený šarvátkou čarodejníkov, ktorí sa neštítia použiť akékoľvek prostriedky. Hlavná hrdinka využíva najmä svoje ženské zbrane, jej menštruačná krv strieka takmer rovnako často ako krv zo zranení ostatných. Manipuluje každým, s kým sa stretne, po dobrom či po zlom. Také sú už zvyky bosoriek.
Rozprávanie je dosť nevyrovnané, miestami skratkovité a ťažko pochopiteľné. Dej je často rozvíjaný dialógmi, ktoré niekedy nedávajú dobrý zmysel a odbiehajú od dejovej línie. Záverečný stret, ktorý by mal byť vyvrcholením deja, je napísaný príliš stručne, útržkovito a miestami až nezrozumiteľne.
Šarapatu robia v texte nevhodné slová a nedobové formulácie, zmätok v miestopise. To je daň za umiestnenie príbehu do konkrétneho a reálneho priestoru a času (Hron nepreteká Telgártom, Telgárt stojí v bočnej doline, viadukt leží medzi Telgártom a Besníkom, takže Nemci by nemohli od Besníka obsadiť Telgárt bez toho, aby sa nezrazili s povstalcami...).
Výsledkom je guláš plný šťavy, no s nedovarenými a neveľmi lákavo vyzerajúcimi kúskami mäsa.

[Ash]

Dnešná poviedka

Ján Stopjak: Biela tma

Nie som vhodný typ na horory. Ak sa pri nich nebojím, robím si z nich posmech, ak sa bojím, robím si posmech ešte viac, aby som prehlušil strach. Preto sa so mnou nikto nechce na horory pozerať, vyrušujem ich neustálym vtipkovaním.
Pri tomto horore som sa bál. Príbeh má všetky poriadne prvoplánové klišé, ktoré hororový príbeh má mať - neznámo, tmu (bielu), bezmocnosť, samotu, čudné zvuky, mŕtvoly, krv, útek o život. Väčšina textu sa sústreďuje na budovanie atmosféry, takže s hrdinom rátame každý nádych, každé potknutie, cítime bublanie krvi v tepnách, žmýkanie adrenalínu z nadobličiek.
Necháme sa hodiť doprostred akcie, aby nás neskôr autor nechal vydýchať návratom na začiatok. Nakoniec nám nadelí poriadny zvrat, ktorý všetko prevráti naruby, a urobí tak s čo najmenším použitím logiky. Všetko samé osvedčené finty.
No aj tak to funguje. Čítanie mi odvíja v hlave film a núti ma pozerať sa na dokonalé hororové 3D scény, ktoré moja myseľ buduje z riadkov textu. Neznášam to.
Je to dobrý horor. Určite lepší než Straňákova Čierna odroda, s ktorou zvíťazil pred dvoma rokmi, a hádam lepší aj ako Karikove poviedky z rokov predtým.