od Zuska » Št, 04. Okt 2018, 13:10
Ešte k Peklu na tanieri: Dokážem sa ochotne zmieriť s nemožnými technológiami, ak ma poviedka vtiahne do svojho sveta. Ale ak mi nedá motiváciu pristúpiť na autorovu hru, inštinktívne hľadám chyby (utkvelo mi napríklad slovné spojenie „v úžase trieštime oči“). Áno, aj vzdelaní ľudia sa môžu správať ako idioti, ale smutné je, keď poviedka nemá viac, čím by mohla zaujať. „Doba praje konzumu“ je obohrané klišé a ani samotný motív „ľudia si neberú servítky“ nepovažujem za objavný - pripadal mi taký pred mnohými rokmi, keď som sa ako dieťa váľala od smiechu pri piesni Mimozemšťan od skupiny Greenhorns. Odvtedy som sa s ním stretla viackrát, naposledy v Krakenovi od Anny Olejárovej (ktorý je „mega“ a na rozdiel od Pekla na tanieri mu nemám čo vytknúť).
Perpetuum immobile ma do príbehu vtiahlo spoľahlivo a vďaka atmosfére som mu pokojne odpustila pomalé tempo rozprávania. Nechcelo sa mi bádať ani nad tým, či by ešte tesnil bazén, do ktorého dopadol veľký meteorit (o fungovaní strojov času neviem nič a preto nemôžem vecne argumentovať, hoci mi stále vŕta v hlave, prečo sa minca vrátila do misky, zajac do klietky, hrdina sa vracia nad hladinu bazéna a topánka bola na strome - nemala sa potom vrátiť do krabice?). Na hrdinu som bola zvedavá a ľutovala som, že nevieme viac o jeho predchádzajúcom osude, hoci vlastne tiež patril do kategórie vzdelaných ľudí správajúcich sa ako idioti (čo je však vysvetliteľné zmesou alkoholu, balkánskej nátury a sebaľútosti). Možno by sa patrilo pridať nejakú spomienku na jeho rodinu (inú než hluk), keď už to má byť hlavná motivácia pre hrdinovo konanie. Väčšinu textu som si užívala, no z pointy som bola sklamaná. Prekvapivosť je fajn, ale... Takýto koniec by stačil poviedke s kratšou expozíciou, ktorá by nenechala toľko voľných nitiek. Tu pôsobí ako päsť na oko.
Ešte k Peklu na tanieri: Dokážem sa ochotne zmieriť s nemožnými technológiami, ak ma poviedka vtiahne do svojho sveta. Ale ak mi nedá motiváciu pristúpiť na autorovu hru, inštinktívne hľadám chyby (utkvelo mi napríklad slovné spojenie „v úžase trieštime oči“). Áno, aj vzdelaní ľudia sa môžu správať ako idioti, ale smutné je, keď poviedka nemá viac, čím by mohla zaujať. „Doba praje konzumu“ je obohrané klišé a ani samotný motív „ľudia si neberú servítky“ nepovažujem za objavný - pripadal mi taký pred mnohými rokmi, keď som sa ako dieťa váľala od smiechu pri piesni Mimozemšťan od skupiny Greenhorns. Odvtedy som sa s ním stretla viackrát, naposledy v Krakenovi od Anny Olejárovej (ktorý je „mega“ a na rozdiel od Pekla na tanieri mu nemám čo vytknúť).
Perpetuum immobile ma do príbehu vtiahlo spoľahlivo a vďaka atmosfére som mu pokojne odpustila pomalé tempo rozprávania. Nechcelo sa mi bádať ani nad tým, či by ešte tesnil bazén, do ktorého dopadol veľký meteorit (o fungovaní strojov času neviem nič a preto nemôžem vecne argumentovať, hoci mi stále vŕta v hlave, prečo sa minca vrátila do misky, zajac do klietky, hrdina sa vracia nad hladinu bazéna a topánka bola na strome - nemala sa potom vrátiť do krabice?). Na hrdinu som bola zvedavá a ľutovala som, že nevieme viac o jeho predchádzajúcom osude, hoci vlastne tiež patril do kategórie vzdelaných ľudí správajúcich sa ako idioti (čo je však vysvetliteľné zmesou alkoholu, balkánskej nátury a sebaľútosti). Možno by sa patrilo pridať nejakú spomienku na jeho rodinu (inú než hluk), keď už to má byť hlavná motivácia pre hrdinovo konanie. Väčšinu textu som si užívala, no z pointy som bola sklamaná. Prekvapivosť je fajn, ale... Takýto koniec by stačil poviedke s kratšou expozíciou, ktorá by nenechala toľko voľných nitiek. Tu pôsobí ako päsť na oko.
